Žiaľ, hádky, zvady sú súčasťou každodenného života. Vadíme sa viac-menej všetci a všade, v rodine, v komunite, v spoločnosti. Hoci sa hádkam nevyhneme dôležité je udržiavať si plamienok lásky a priateľstva, čo najdlhšie.

Je super, ak vieme počúvať druhých s otvorenou mysľou. Počúvaním by sme mali v prvom rade porozumieť a nie hneď reagovať. Žiaľ, aktívne počúvanie nám často chýba. Vieme to, ibaže často opomíname fakt, že efektívna komunikácia je základom harmonických vzťahov. Často nejde iba o to, čo hovoríme, ale ako to hovoríme - reč tela, gestikulácia, pohľady, mimika tváre, intonácia hlasu. Náš „tichý jazyk“, ktorý používame, si často neuvedomujeme. Neverbálna komunikácia  môže raniť rovnako ako slovo.

Učíme sa celý život, môžeme sa naučiť aj konštruktívne hádať – vytvárať príležitosť a hovoriť o problémoch. A postoj k hádkam? Určite si môžeme vypestovať taký postoj k hádkam, aby sme si navzájom neubližovali. Tiež je dôležité odhadnúť, kedy je potrebné prestať a zložiť „zbrane“.

Pokúsim sa parafrázovať príbeh sv. Charbela, patróna Libanonu - Orol a had, ktorý by mohol ovplyvniť nás postoj k hádkam a zvadám:

 „Orol sa neháda s hadom, nie preto, že by bol slabý, ale chápe, že znižovať sa na úroveň toho, kto sa len plazí znamená stratiť vlastnú výšku. Načo vysvetľovať svoj let tomu, kto sa nikdy neodtrhol od zeme? Had nikdy nevidel svet zhora. Jeho prirodzenosťou je plaziť sa, syčať a striekať jed. Kým orol letí, had sa len vlečie, kritizuje a ponižuje. Nie preto, že by vedel viac, ale preto, že neznesie pohľad na to, že  orol je nad ním.“

Aj medzi nami sú takí, čo sa podobajú hadom. Bolí ich pohľad na šťastie iných, lebo im to  pripomína vlastnú nečinnosť. Pravda ich nezaujíma. Šíria klebety a klamú. Preto nemíňajme silu na tých, čo túžia vidieť náš pád. Zachovajme si  pokoj a pokračujme v stúpaní. Neprišli sme na tento svet, aby  sme sa páčili všetkým. Prišli sme, aby sme lietali, ako pravý orol.

Možno si teraz so mnou zaspomínate na dobu dávno minulú. Ešte dnes počujem, ako sa z rádia šírili slová piesne: „Vou, čo s ňou, s nervóznou našou famíliou... Keď prídem k vám, tak sa vadíte, niet trochu kľudu v tom vašom byte. Háda sa mama, tatko, babka, dedko, vadíš sa tiež, tak koho mám prosiť, či ísť von so mnou smieš.“ Pamätáte? Žila som v pokojnej dvojgeneračnej rodine, zvady a hádky sa u nás nekonali. Ibaže, život je zmena. Pristihla som sa, že hašterivá viem byť aj ja. Uf!

Začala som na sebe pracovať:

Učila som sa prijímať pravdu, čo veru nie je ľahké. Snažila som sa pochopiť, že správna výmena názorov nás nemusí rozdeľovať, naopak môže formovať naše vzťahy. Začala som svojich oponentov lepšie počúvať a empaticky vnímať v čom vidia problém. Postupne sa intervaly hádok skracovali a ja som si hľadala k mojim oponentom cestu. Časom som pochopila, že vzťahy nemusia byť komplikované, ak si ich nekomplikujeme sami. Dnes sa držím zásady „neprilievaj olej do ohňa“. Nie som bez chyby, aj dnes občas vyfučím, ako „papiňák“, našťastie veľmi zriedkavo. Môžem potvrdiť, že meniť seba samú je „sizyfovská cesta“.

Naozaj je dobre, ak sa naučíme hádkam predchádzať, lebo hádky nás oberajú o cennú energiu, o silu. Nenechajme sa vyprovokovať, ak predsa problémy vzniknú riešme ich za horúca. Chráňme si svoje zdravie a neznepríjemňujme si život hádkami.

Na záver myšlienka na zamyslenie:

„Múdrosť si možno osvojiť tromi metódami. Prvá, uvažovanie, je najvznešenejšia. Druhá, napodobňovanie, je najjednoduchšia. A tretia skúsenosť – tá je najtrpkejšia.“ Konfucius