Prečo nie? Veď detstvo včera a dnes má veľa spoločného. Hravosť, zvedavosť, fantáziu, tvorivosť... A potom sú tu rozdielne podmienky pre život. Práve tie vyprovokovali veľa ďalších otázok.
Volám sa Anina, budem vás týmto zaujímavým podujatím sprevádzať. Pokúsim sa priblížiť jeho atmosféru. My skôr narodení si želáme pre deti a deti našich detí zdravie, šťastie a spokojnosť. Aj preto sa snažíme byť dobrým sprievodcom. Určite tak robia všetci rodičia, starí rodičia, ďalší príbuzní. Rovnako sa o to snažia niekde viac, inde menej aj „dospeláci“ z bytového domu, zo sídliska, či z mesta. Mali by sme byť pre každú nasledujúcu generáciu dobrým vzorom.
A tak sa nám akosi automaticky ponúkla otázka do pléna: „Čo si myslíte, sme my „dospeláci“ pre vás naozaj dobrým vzorom?“ Deti boli zhovorčivé. Dievčatá uvádzali, že staré mamy sú vzorom pre varenie. Pochválili sa rodinnými receptami. Mnohé staré mamy vedú vnúčatá k folklóru (tanec, spev, tradičné ručné práce). Chlapci skôr od starých otcov odkukali prácu s drevom, maľovanie, dokonca hru na fujaru. Fujara je tradičný hudobný nástroj ľudu pod Poľanou zapísaný do Zoznamu pamiatok UNESCO. Rodičov uvádzali ako vzor pre budúce povolanie. Môžeme tešiť na budúce lekárky, psychologičky, učiteľky, sociálne pracovníčky, kaderníčky... Chlapci v tom mali menej jasno. Ibaže úplne nás svojim výrokom šokoval malý chlapec, ktorý povedal: „Chcem byť dobrým človekom,“ povedal, že to má od starého otca, ktorý hovorí, že dobrých ľudí je málo, preto môže byť úspešný. Semienko je asi zasiate. A čo robia deti pre starých rodičov? Pretekali sa v tom, ako im pomáhajú s prácou na mobile, na tablete, či na notebooku. Dobre sa to počúvalo.
My skôr narodení sme zase podeli o vlastné príbehy, ako to bolo v čase, keď sme navštevovali základnú školu. Každý z nás niečo pridal. Ja vám porozprávam svoj príbeh, tak ako som oň podelila v ten prázdninový deň. Požiadala som prítomných, aby pozorne počúvali a uhádli koľko mám rokov.
„Moje detstvo bolo bez internetu, bez mobilu a bez sociálnych sieti. V čase môjho detstva bolo jediným našim spojením s okolitým svetom rádio, televízia, knihy a časopisy. V bývalom Československu začalo prvé vysielanie televízie v roku 1953, skúšobné vysielanie na Slovensku začalo 3. novembra 1956. Neviem, nepamätám, si kedy sa televízne prijímače dostali do domácnosti, ale my sme ho mali určite medzi prvými. Večer k nám prichádzali najbližší susedia a s rodičmi pozerali televízny program. Nepísali si SMS, nemohli. Jednoducho sa stretli. Môže sa vám to zdať neskutočné, ale bol to fakt, bola to úžasná, takmer rodinná atmosféra.
Žila som v rodinnom dome, v dvojgeneračnej rodine. Okrem rodičov bývali s nami starí rodičia, ich láskavá prítomnosť ma ovplyvnila na celý život. Nikdy som neprichádzala do prázdneho domu, nemusela som mať na krku kľúčik a nemusela som sa stravovať v školskej jedálni. Pravda, ocenila som to až oveľa, oveľa neskôr.
Všetky deti sa určite tešia na prázdniny, ja som bola asi výnimka. Čakala som kedy sa prázdniny skončia. Nebola som žiadna „bifľoška“, bola som dieťa, ktoré miluje spoločnosť. Dlho som bola prvá vnučka bez súrodencov, bez bratrancov, bez sesterníc, široko ďaleko žiadne dieťa iba dospelí. Spolužiaci a ich blízkosť bola pre mňa nesmierne dôležitá. Chýbali mi.
Prázdniny som prežila viac-menej doma a u príbuzných, kde som mala nesmierne veľa pohybu a okolo seba veľa kníh a časopisov, za všetky spomenie Štoplík, Zorničku, Ohník. Detský hrdinovia boli mojim vzorom. Samozrejme nechýbali ani rozprávkové knižky. V pamäti mi utkveli knihy: Bola raz jedna trieda, Čin Čin o úžasnom vrabčekovi Čimovi, príbeh Macka Pu a jeho kamarátov, či Macko uško. Neskôr to bola kniha Ivkova biela mať, knihy s krásnou ilustráciou Jozefa Ladu a podobne knižné tituly.“
Deti ma prekvapili, mnohé knihy poznali, majú ich od rodičov, možno aj od starých rodičoch. Zdal sa vám môj príbeh dlhý? Verte nebol. Všetci počúvali, mohli sme aj muchu počuť preletieť. Keď som sa na záver opäť opýtala koľko mám rokov typovali celkom dobre, plus mínus päť rokov. A čo vy, uhádnete môj vek? Prezradím vám: „Bolo to dávno, veľmi dávno pred Googlom“.
Kto a ako dlho si bude pamätať na toto prázdninové popoludnie a kto naň zabudne neviem. Iba za seba poviem: „Nezabudnem!“
